Celý článok je v magazíne 9múz.
Vytvoriť osobité filmové dielo vyžaduje veľa času a trpezlivosti. Hlavne ak hovoríme o Slovensku. Kto stál za nápadom nakrútiť film a ako sa to celé dávalo dokopy?
Keď ma scenárista Rasťo Boroš v roku 2011 oslovil, či by som mohla produkovať jeho režisérsky debut, súhlasila som, lebo scenár, ktorý napísal v rámci štipendia z Audiovizuálneho fondu, bol zaujímavý. Téma sa dotýka obchodu s dievčatami, no rozpráva v prvom rade o priateľstve, o univerzálnom pute medzi dvoma ľuďmi z okraja spoločnosti. Jednoduchý „príbeh na ceste“ na Slovensku žánrovo chýbal, ba dokonca má potenciál zaujať i mimo Slovenska, lebo téma je univerzálne platná, zrozumiteľná a nanajvýš aktuálna. Navyše, nízkorozpočtové nakrúcanie v zahraničí a v cudzom jazyku sa stalo pre mňa ďalšou zaujímavou výzvou.
V roku 2011 sme získali minipodporu na vývoj, absolvovali sme počiatočné prípravy a obhliadky v Taliansku. Vzhľadom na to, že išlo o žánrový film debutanta, najvhodnejšou voľbou financovania výroby bol novovzniknutý program na Audiovizuálnom fonde, ktorého cieľom bolo podporiť vznik žánrových filmov.
V roku 2012 bol projekt STANKO podporený z Audiovizuálneho fondu v programe MINIMAL a ako jediný z tohto programu sa realizoval v zahraničí.
Príprava projektu pred nakrúcaním trvala niekoľko mesiacov a pre jazykovú bariéru bola pomerne komplikovaná. Možnosti nakrúcania bez problémov s talianskymi policajtami sme museli dôkladne ošetriť prostredníctvom miestnych Film commisions, ktoré nám dali rady a odporúčania. Finančne nás však nepodporili. V tom čase som sa uchádzala o podporu zo strany RTVS, ktorá projekt odmietla. Oslovila som množstvo súkromných spoločností, no žiadna z nich v konečnom dôsledku do projektu nevstúpila. Nikto nášmu filmu neveril.
Napriek tomu som sa predstavy o realizácii tohto projektu nechcela vzdať. Vzhľadom na odhodlanie štábu, pozitívnu tvorivú energiu a časové možnosti sme nechceli a s odstupom času už ani nemohli výrobu ďalej odkladať. Nakrúcanie filmu s minimálnym zložením štábu prebehlo v auguste a v septembri 2012 na Slovensku (Rimavská Sobota, Poltár, Hnúšťa, Lučenec) a v severnej a strednej časti Talianska (regióny Friuli Venezia Giulia a Abruzzo). Slovenská časť, trvala 15 dní a v Taliansku sme nakrúcali 30 dní.
Film sa nakrúcal v Taliansku a na Slovensku. Ide o dve úplne odlišné vizuálne prostredia. Ako je vo filme zobrazené to slovenské a to talianske. Čo predstavujú pre hlavného hrdinu a jeho cestu?
Obe prostredia sú vo filme zobrazené reálne. Nesnažili sme sa o “škaredé” zobrazenie Slovenska a pekné zobrazenie Talianska. To slovenské je zobrazené reálne a v Taliansku sme vyberali prostredia mimo diaľnic, kedže aj postavy v príbehu sa pohybovali mimo hlavných cestných ťahov. Roadmovie znamená príbeh na ceste. Aby bolo možné vykresliť a zaznamenať vývoj vzťahu medzi dvoma ľuďmi, pre toto bolo vhodné ich sledovať v jednom priestore, v aute, putujúc neznámou krajinou. Taliansko bolo krajinou, v ktorej sa pohyboval aj človek, ktorý bol scenáristovou inšpiráciou pri písaní príbehu a cudzia krajina vo filme znamenala neznáme prostredie pre obe postavy, ktoré si k sebe síce nehľadali, ale v konečnom dôsledku asi našli cestu.
Film pôsobí aj napriek exotickému prostrediu veľmi komorne. Napriek tomu môžeme predpokladať, že práve preto bude k nám ako divákovi hovoriť otvorenejšie a úprimnejšie. Putovanie chlapca a dievčaťa je podfarbené tvrdou realitou, napriek tomu sa snaží poukázať na skutočné hodnoty. V čom vidíte aktuálnosť a zaujímavosť tohto príbehu?
Je to príbeh zo súčasnosti v žánri tragikomickej roadmovie inšpirovaný životom reálnych ľudí. Príbeh sa témou dotýka obchodu s dievčatami, no rozpráva v prvom rade o priateľstve, o univerzálnom pute medzi dvoma ľuďmi z okraja spoločnosti. Stanko je tulák, zlodejíček, ktorý sa pretĺka, nič poriadne nerobí a keď sa ocitá v ohrození a na hrane zákona, dostane poslednú pracovnú príležitosť od svojho chlebodarcu Paola. Musí doviezť dievča zo Slovenska do Talianska. Stanko netuší a neskôr radšej ani nechce vedieť, ako dievča dopadne. Musí splniť úlohu. Je pevne rozhodnutý aspoň raz v živote spraviť niečo poriadne. Cesta sa mu však nečakane skomplikuje. S dievčaťom, ktoré mu malo len poslúžiť ako prostriedok ku šťastiu, sa spriatelí. Naše postavy vo filme nedostanú to, čo chceli, ale niečo, čo potrebovali. Túžba po materiálne je dnes väčšia, ako vzťahy medzi ľuďmi. Ale každý človek vo svojom živote potrebuje mať nejaké priateľské puto.
Čo boli najväčšie úskalia, či už pri predprodukčných prácach, alebo samotnom točení, s ktorými si musel štáb poradiť?
Príprava projektu pred nakrúcaním trvala niekoľko mesiacov a pre jazykovú bariéru bola pomerne komplikovaná. Keďže v Taliansku sa po anglicky dohovoríte len minimálne, mali sme taliansku asistentku, ktorá nám prekladala. Lenže ona nevedela po slovensky, preto sme museli sme aj všetky základné inštrukcie formulovať cez dva jazyky. Nakrúcanie filmu s minimálnym zložením štábu prebehlo v auguste a v septembri 2012 na Slovensku (Rimavská Sobota, Poltár, Hnúšťa, Lučenec) a v severnej a strednej časti Talianska (regióny Friuli Venezia Giulia a Abruzzo). Slovenská časť trvala 15 dní a prebiehala pomerne hladko, až na problém, ktorý nás sprevádzal do samého konca. Nakrúcali sme s 30-ročným BMW, ktoré sa napriek všetkým možným opatreniam ešte na Slovensku pokazilo. V niekoľkodňovej pauze medzi slovenskou a talianskou časťou nakrúcania sme boli nútení nájsť a zabezpečiť náhradné identické vozidlo veľmi špecifickej farby, čo sa rovnalo priam zázraku, a tak sa majiteľ náhradného auta z Čiech stal súčasťou štábu počas celej talianskej časti nakrúcania. Ale už v prvom týždni nakrúcania sa v Taliansku pokazilo aj toto náhradné hracie vozidlo. V autorizovanom talianskom servise si s takýmto starým modelom – veteránom – nevedeli poradiť. Komunikácia slovenčina – angličtina – taliančina oboma smermi bola výnimočne náročná a vyčerpávajúca. Perspektíva prerušenia filmovania, odtiahnutia auta, jeho opravy v Čechách a spätného dovezenia bola absolútne nepredstaviteľná a neprijateľná.
Preto sme zvolili náhradné riešenie – nakrúcanie scén, ktoré si nevyžadovali prítomnosť idúceho hracieho vozidla. Niektoré scény sme točili na ťahacej tyči. Napriek neoceniteľnej pomoci automobilových nadšencov z Čiech, ktorým sa podarilo pricestovať za nami a dodatočne auto opraviť, za čo im patrí veľká vďaka, sa príbeh problémov s autom neskončil a zaslúžil by si osobitné filmové spracovanie. Pri nakrúcaní v Aquillea nám policajti odtiahli ťahacie vozidlo s naloženou vlečkou. Prišli sme teda o dve vozidlá, ťahacia i hracie, a tak sme nemohli pokračovať v nakrúcaní. Nakrúcanie komplikovala aj odlišná mentalita a povestná siesta Talianov, ktorá nás nepriamo i priamo ovplyvňovala pri práci.
Pri prekonávaní neskutočných problémov pri získaní odtiahnutých vozidiel naspäť – odtiahli nám ich do mesta, vzdialeného 100 km, sme stratili jeden oddychový deň a mali sme nečakane vysoké finančné výdavky. Problémy pokračovali poškodením ťahacieho vozidla v národnom parku Grand Sasso, kde je množstvo kopcov a serpentín. Akoby toho všetkého nebolo dosť, zavreli nám diaľnicu. A dostali sme aj defekt. Veľké vzdialenosti medzi miestami nakrúcania, technické problémy s vozidlami, neustále sťahovanie sa z miesta na miesto, vybaľovanie a balenie vecí a celej techniky pri každom ubytovaní, kumulovanie šoférskych funkcií s ostatnými funkciami v štábe a náhradné riešenia epizódnych postáv. To všetko bolo veľmi komplikované pre taký malý filmový štáb. 30 dňová druhá časť nakrúcania v pre nás drahej krajine s minimálnou podporou na hraný žánrový film a množstvo neovplyniteľných problémov bola skúškou odvahy a silných nervov. Aj napriek tomu sme dokázali výrobný plán a harmonogram výroby naplniť. Nízkonákladovosť projektu a minimálne zloženie štábu nám nepochybne umožnili tvorivú flexibilitu a slobodu, no paradoxne spôsobili i ťažší priebeh samotnej výroby, čo sa premietlo najmä do dlhšej postprodukcie, ktorá trvala s prestávkami nasledujúce 3 roky.
Čo vás viedlo k obsadeniu Petra Kočana do hlavnej úlohy? Čím vás zaujal?
Peter Kočan, absolvent herectva v Banskej Bystrici, hral v študentskom filme, na ktorom Rasťo Boroš scenáristicky spolupracoval a odtiaľ sa poznali. Keď Rasťo Boroš napísal scenár a rozhodol sa aj pre jeho režisérsku realizáciu, bol presvedčený, že Peter Kočan bude tým najlepším možným predstaviteľom hlavnej postavy – Stanka. Peter hrá veľmi civilne, je „neopozeraný“ na rozdiel od väčšiny slovenských seriálových hercov, čo je jednoznačne veľkou výhodou z pohľadu autenticity zobrazenia príbehu. Z producentského hľadiska je, samozrejme, ťažšie získať si pozornosť divákov, pokiaľ neregistrujú známe herecké mená a tváre. No naozaj si neviem predstaviť lepšieho predstaviteľa postavy Stanka, ako je Peter Kočan. Som rada, že Peter súhlasil so stvárnením tejto postavy, hoci v skutočnosti v tom čase ani sám neveril, že by sa tak na naše pomery “šialený film” vôbec niekedy realizoval. Peter Kočan sa venuje divadlu a Stanko je jeho celovečerným filmovým debutom.
Slovenský film sa postupne stavia na nohy. Hľadá svoj vlastný hlas a snaží sa prekračovať hranice, čo je vo vašom filme viac ako viditeľné. O to viac poteší, že to bola úspešná realizácia. V čom vidíte vy najväčšiu devízu tohto príbehu? Nevznikal ľahko. Nikto mu poriadne neveril a aj tak vznikol a ide do kín.
Výnimočnosťou tohto filmu je, že bol nakrúcaný za minimalistických rozpočtových podmienok a až z dvoch tretín bol nakrúcaný v zahraničí. Zaujímavý je aj fakt, že v ňom vystupuje jediný vyštudovaný herec. Postavy nehercov v Taliansku sme hľadali a aj dohodli počas obhliadok, kedy sme prešli viac, než 5000 km, vo fáze vývoja projektu. Ale pri realizácii nakrúcania sme väčšinu postáv museli vyhľadávať nanovo, pretože pôvodne dohodnuté epizódne postavy z rôznych dôvodov „vybuchli“. Samozrejme, že to zabralo viac času, a tak sme často točili do večera a po zotmení. Rasťo s talianskou asistentkou Mirellou oslovovali ľudí v baroch a na uliciach, na miestach, kde sme nakrúcali. Myslím, že ľudia zaznamenali pozitívnu energiu, ktorá išla z nášho malého tvorivého tímu, a aj preto sa rozhodli s nami do toho ísť. Rovnako sa pre vec nadchli a boli ochotní nám nezištne pomáhať aj formou účinkovania vo filme. Niektoré situácie sa nakrúcali skrytou kamerou, aby sme docielili čo najväčšiu autenticitu. To bolo pre herca Petra Kočana asi najťažšie, práve preto, že kládol cudzím ľuďom rôzne otázky a zažíval niekedy nečakané reakcie. Následne sme ľuďom prezradili, že ide o nakrúcanie filmu a vypýtali sme si ich súhlasy. Hercami sa tak stávali aj bežní ľudia na uliciach. Petrov herecký prejav je veľmi autentický a film má mimoriadne silnú vizuálnu atmosféru, ktorú kameraman Ivo Miko docielil aj napriek minimalistickej záznamovej technike a výsledok významne ovplyvnila náročná práca strihača Petra Haruma, ktorý pracoval na Stankovi v strižni s prestávkami dva a pol roka. Lukáš Kasprzyk ako zvukár na placi poctivo zaznamenal autentický kontaktný zvuk, ktorý doťahoval vo zvukovej postprodukcii s Bohumilom Martinákom. Pod hudobnú zložku filmu sa podpísal gitarista David Kollar. Druhú hlavnú postavu vo filme stvárnila len 14 ročná neherečka Ivka Kanalošová.
Za tvorcov si dovolím povedať, že všetci pracovali na filme s veľkým zanietením a plným nasadením. Napriek peripetiám pri vzniku filmu ho považujem za jedinečný slovenský film, road movie. Je nám cťou a veľkým potešením, že film bol vybratý do súťaže prestížneho áčkového filmového festivalu vo Varšave. Verím, že energia vložená do zrodenia filmu sa zúročí v podobe pozitívnych reakcií divákov nielen na festivaloch, ale aj v slovenských kinách, kde bude uvedený od 14. apríla 2016. Všetkým členom štábu, ako aj ďalším ľuďom, čo nám pomáhali (v titulkovej listine) patrí obrovská vďaka.
Nedá mi nespomenúť, že film Stanko má určitú podobnosť s filmom Koza, ktorý išiel do kín minulý rok. Rovnako ide o road movie, hrdinovia sú outsideri, príbeh sa odohráva aj v inom, ako slovenskom prostredí. A je na ňom vidieť snahu o realistické zobrazenie vlastné skôr dokumentárnemu filmu. Aj napriek podobnostiam je váš film ale atmosférou a spracovaním iný. Pozitívnejší. Myslíte si, že ide o predvoj pozitívnejších, diváckejších a pritom ľudskejších príbehov?
Verím, že vložená energia, úsilie a skutočná láska k filmu sa vo výsledku viac, či menej prejavujú a som presvedčená, že naša generácia tvorcov má dostatok tvorivých síl a chuti posúvať slovenský film k divákovi. Pokiaľ budeme mať ako tvorcovia čoraz lepšie finančné podmienky na vznik filmov, je šanca, že pri našich profesiách zotrváme. A verím, že zažehnáme stratené roky slovenského filmu a ukážeme divákom, že sa nemusia za nás hanbiť. Dôkazom toho sú i filmy z ostatného obdobia, ktoré sú kvalitné a oceňované i v zahraničí. Bolo by pekné, keby aj diváci na Slovensku fandili slovenskému filmu a prišli ho aktívne podporiť návštevou kina. Lebo len s aktívnou podporou divákov máme šancu rásť.
Aká je pre vás najkrajšia scéna filmu?
Je pre mňa ťažké zodpovedať na otázku a vybrať najkrajšiu scénu, lebo film ako celok so všetkými jeho scénami, by mal vojsť vnímavému divákovi pod kožu a prinútiť ho rozmýšľať o veciach, nad ktorými sa možno bežne nepozastaví.
Ak by ste mali zhodnotiť spätne svoje úsilie priviesť tento film na plátna kín, čo vám to ako tvorivému tímu najviac dalo? Čo si budete so sebou vždy niesť?
Je úžasné môcť robiť film s ľuďmi, s ktorými sme si generačne a osobnostným nastavením blízki. S kamarátmi – absolventami Filmovej fakulty VŠMU, kde sme sa spoznali a kde sme sa učili tímovej spolupráci. Vznikli pekné priateľstvá na celý život. Je pekné robiť prácu, ktorá Vás napĺňa a s ľuďmi, s ktorými sa máte radi. Myslím, že hovorím za všetkých v tíme.
Moja posledná otázka. Ak by ste mali dostačujúce finančné prostriedky, vybrali by ste si k točeniu stále Taliansko, alebo by vaša voľba padla na inú krajinu? Narážam teraz hlavne na typický taliansky temperament. A ak áno, prečo práve tú krajinu?
Skutočná postava Stanka sa pohybovala v okolí poľnohospodárskych fariem a cestovanie za takouto prácou je blízke obyvateľom z rôznych štátov východnej Európy. No nie je vylúčené, že by sa takýto príbeh mohol odohrať i v Nemecku, alebo kdekoľvek inde v Európe i mimo jej hraníc. Taliansko bolo na naše minimalistické podmienky veľmi drahou krajinou. Stravovanie v reštauráciách sme si nemohli dovoliť kvôli rozpočtu, siesta nám komplikovala naše pracovné nasadenie a každá minúta bola pre nás vzácna. No keby sme mali dostačujúce finančné podmienky, množstvo komplikácii by sme mohli riešiť pohodlnejšie a bez stresu. Oceňujem však bezprostrednosť , prirodzenosť, temperament a ochotu talianskych nehercov z ulice, ale aj pôsobivé scenérie tejto nádhernej krajiny. Nakrúcali sme na prekrásnych miestach. Počas nakrúcania sme prešli trasu Rimavská Sobota, Poltár, Hnúšťa, Lučenec, Bratislava až po regióny severného a stredného Talianska – Friuli Venezzia Giulia a Abruzzo. Len v samotnom Taliansku sme absolvovali vyše 5000 km. Nakrúcali sme aj v “meste duchov” L’Aquila alebo Santo Stefano di Sessanio, mestách silne zasiahnutých zemetrasením, kde budovy boli poprepichované spevňovacími tyčami skrz na skrz, bez ľudí, ale aj v malebných mestečkách, plných života a starých chrámov ako L’Aquileia.
Nakrúcali sme pri mori na severe (vyhliadka v Terste, Sistiana, Duino, Fossalon di Grado) a pri mori v strede na východnom pobreží (San Vito Chietino), ale aj v pohoriach a národných parkoch – napr. Grand Sasso.
Veľmi pekne ďakujem za rozhovor a želám všetko dobré. 🙂
Autor: Pavel Chodúr | 14/04/2016
Celý článok: http://www.9em.sk/s-barbarou-harumovou-hessovou-o-filme-stanko/
