Film harmonizujúcich horizontál
Diskusiám o podobách súčasného slovenského filmu v poslednom čase dominujú úvahy o kontraste medzi takzvanými „sociálnymi“ drámami a „žánrovými“ filmami, resp. medzi artovou a mainstreamovou kinematografiou. Akosi sa zabúda na to, že žáner je koncept platný tak pre „umelecké“, ako aj pre „populárne“ filmy. A takisto sa zabúda na celú skupinu diel, ktoré sa usilujú o autorsky a štylisticky koncízny tvar, ale nerezignujú ani na prácu so žánrovými schémami mainstreamu.
Stanko, debut scenáristu a režiséra Rasťa Boroša, je po minuloročnom Čističovi (r. P. Bebjak) práve takouto mezalianciou. Príbeh vykoreneného darmošľapa, túžiaceho svetu i sebe samému dokázať, že aspoň jedno svinstvo vie urobiť poriadne, spája reflexiu aktuálnych sociálnych tém s naratívnou výstavbou road movie a realistické prostriedky (neherci, jazyk, lokácie) s dôsledne poetizovaným vizuálom. Nesnaží sa zapôsobiť príliš okatými ambíciami, divákovi však zbytočne nepodlieza. Stanko bol podporený v programe Audiovizuálneho fondu Minimal, zameranom na nízkorozpočtové a žánrovo vyprofilované diela začínajúcich tvorcov, ešte roku 2011 spolu s filmami Kandidát (r. J. Karásek) a Babie leto (r. G. Dezorz). Podobne ako pri predchádzajúcich tituloch vznikol nízkorozpočtový, ale rozhodne nie jasne žánrovo vyprofi lovaný film. Pre rôzne produkčné peripetie sa však do kín dostal až tento rok a tvorivé úsilie ďalších rokov práce sa na ňom prejavilo pozitívne.
Podstatou road movie je premena, ktorú hrdinovia podstupujú pod vplyvom toho, čo zažili na ceste. Akú premenu však podstupuje Stanko? Je scestovaný, odkiaľsi zo stredného Slovenska sa dostal až do Talianska, podľa všetkého je však stále nedospelým dieťaťom, ktoré opakuje rovnaké chyby. V snahe vyhrabať sa z dlhov a vyhovieť svojmu mafiánskemu patrónovi sa vydá na Slovensko, kde narazí na dospievajúcu rómsku dievčinu bez mena. Krpatú“. Pod zámienkou, že ju zavezie k matke do Francúzska, ju Stanko vyláka do prostredia pochybných talianskych obchodníkov s bielym mäsom. Kulisou tohto príbehu je šírošíry schengenský priestor, v ktorom sa síce aj vydedenci môžu slobodne pohybovať, stále však zostanú iba sezónnymi gastarbeitermi či striptérkami a prostitútkami v bohatších krajinách, poprípade trpenými východoeurópskymi milenkami mačov z „vyspelého“ Západu. Táto geopolitická línia príbehu je na rozdiel od Líštičiek (r. M. Fornay) síce potlačená do úzadia v prospech sledovania vývoja vzťahu dvoch protagonistov, práve ona však dokresľuje typicky slovenskú letoru antihrdinov ako Stanko. „Doma na Slovensku čo? Nič,“ konštatuje. Ani v cudzine ho však nič nečaká. Stanko je akýmsi slovenským a menej fatalistickým odvarom Pasoliniho Accattoneho: slabošského outsidera, profesionálneho frajera a pasáka, ktorý sa bezradne pretĺka životom, žije na úkor iných, kde-tu čosi potiahne, stále trpí hladom a túžbou po tom, aby ktosi uznal jeho ľudskú dôstojnosť. V koženej bunde a za volantom zlatého BMW síce chce pôsobiť, že má svoj život pevne v rukách, no v skutočnosti sa v živote len vezie. Sveták-zápecník. Jeho outsiderstvo a vykorenenosť prezradí už prvá scéna, v ktorej sa oblečený pohybuje na pláži medzi turistami v plavkách. A takisto autentické scény, nakrúcané skrytou kamerou, v ktorých sa Stanko z rôznych dôvodov snaží komunikovať s ľuďmi na ulici: chce zohnať dievča, nájsť slovenskú spojku, predať šperky. Vždy márne. O jeho večnom babráctve zase svedčí rad situácií, v ktorých popiera svoje predchádzajúce slová a činy. „Krpatej“ navrhne, že jej kúpi tričko, ale keďže nemá peniaze, nakoniec si ho zaplatí ona sama. Na čerpacej stanici chce natankovať bez zaplatenia, ale náhle dostane strach. Hľadá jedlo v kontajneroch, aby potom dievčine vysvetľoval, že ho vlastne nechcel jesť. Staršej panej na ulici potiahne kabelku, ale nájde v nej len päť eur. Krátko nato, ako sa mu podarí pod cenu predať lup, daruje z ľútosti polovicu peňazí zúboženej pouličnej prostitútke. Zaprisaháva sa, že v jeho aute žiadna túlavá mačka, akési alter ego jeho rodičmi opustenej spolupasažierky, nebude, a vzápätí vidíme, že v ňom našla útočisko. Hoci tvrdí, že „Krpatá“ ho nikdy nebude počuť spievať, hneď v ďalšej scéne sa pri ohni odviaže – príznačne pri beatlesáckej pesničke s textom „Help! I need somebody“. Stratenec Stanko potrebuje niekoho, kto by mu pomohol na ceste nezablúdiť, aby sa prestal pohybovať v začarovanej horizontále od jednej šlamastiky k druhej a posunul sa ďalej.
Road movie sa vyznačuje voľnou štruktúrou, ktorá umožňuje nahradiť kauzálne spojenia jednotlivých situácií trajektóriou cesty. Žánrové stopy, s ktorými Boroš pracuje, mu zase dovoľujú uchýliť sa k predvídateľným dramaturgickým skratkám: dopredu vieme, že „Krpatej“ zvítanie s matkou sa neskončí dobre, aj to, že hoci dievčina s profesiou „tanečnice“ súhlasí, nakoniec si to ona i Stanko rozmyslia, aby v závere v tom rozheganom, ale predsa len zlatom BMW spoločne odišli kamsi do lepších krajov, lepších čias. Žánrové signály intuitívne vylaďujú divákove očakávania, a preto si pomerne riedky sujet filmu vystačí bez vysvetľovania motivácií postáv. Nie je dôležité, prečo „Krpatú“ opustila matka, prečo sa Stanko dostal na zlé chodníčky. Takéto naratívne skratky divák akceptuje. O dosť ťažšie prežrie nedôslednosti, ktoré možno objasniť hádam len komplikáciami pri realizácii projektu počas niekoľkých rokov a takpovediac na kolene. Tak napríklad, ako je možné, že mafi án Paolo si myslí, že Stanko je z Ukrajiny, ale dohodne mu kontakt na Marcela v Poltári na Slovensku? Stanko sa pohybuje na hrane, kde sú však tí tvrdí gangstri, ktorí by pre neho mali predstavovať hrozbu? Ako sa dobre strážená sexuálna otrokyňa dostala z ich pazúrov, aby sa vrátila k Stankovi? Toto zmäkčovanie kriminálnej línie príbehu škrípe, a preto je aj Stankova záverečná premena zmäkčená. Svedčí o nej iba elipsa, v ktorej „Krpatá“, zavretá u mafiána, predčasne dospela, facka, ktorú Stankovi uštedrí pri opätovnom stretnutí, a jeho nárek na brehu všetko očisťujúceho mora. V tomto momente si asi nejeden cinefil spomenie na nárek Felliniho Zampana nad stratou Gelsominy. Alebo na putovanie boxerského martýra a jeho manažéra v inom slovenskom „sociálnom“ road movie Koza (r. I. Ostrochovský). Avšak zatiaľ čo v Kozovi sa vzťah postáv vyvíja v hraničných situáciách nemilosrdnej zimnej krajiny a zdôrazneného telesného utrpenia, cesta Stanka a „Krpatej“ zámerne pôsobí harmonicky a navodzuje dojem pohody. Nečudo potom, že ak je Stankova strata málo tragická a jeho cesta hornatým krajom akási málo strmá, aj jeho premena musí byť zmäkčená.
S takto harmonizujúco vybudovaným rozprávaním a postavami ladí aj vizuálna koncepcia kameramana Iva Mika, dopracovaná strihačom Petrom Harumom. Boroš s nimi našiel nemenej šťastné spojenie ako s dvoma hlavnými predstaviteľmi: neopozeraným banskobystrickým hercom Petrom Kočanom a neherečkou s prirodzenými hereckými vlohami Ivanou Kanalošovou. Stankovi dominujú horizontálne priestorové kompozície krajinných scenérií, ktoré korešpondujú s jemne zvlneným terénom dramatickej zápletky, ako aj s povaľačským charakterom hlavnej postavy. Farebná kompozícia zase ťaží zo vzťahu komplementárnych farieb, teplej žltej a studenej modrej, ktoré náležia krajine aj protagonistom: slnkom vytiahnutej žlti vidieka a modrote mora, Stankovi v béžovom tričku a zlatom bavoráku, „Krpatej“, ktorá vymení žltasté tričko za modrý top s pestrými kvetmi. Kontrast farieb na protiľahlých stranách farebného spektra zdôrazňuje odlišnosť postáv: nezrelého a babráckeho muža, ktorý aj po tridsiatke žije so zdrobnenou verziou mena, a predčasne dospelého a statočného dievčaťa bez mena. Spája ich totiž to, že sú obaja vykorenení a nikoho okrem seba nemajú. Borošov príbeh a Mikova kamera tieto kontrasty zmäkčujú tak, že sa putom medziľudského vzťahu aj vizuálnou harmonizáciou navzájom podporujú a dopĺňajú. Tomu Stanko vďačí za svoj pohodový, priam horizontálny feeling, tým vyvažuje drsnotu sociálnych motívov láskavou žánrovou štylizáciou. A takto na polceste mu to v modro-žltej kombinácii svedčí, čert to ber, že pôsobí trochu prisladko.
Stanko (Slovensko, 2015) _SCENÁR A RÉŽIA: Rasťo Boroš _KAMERA: Ivo Miko _STRIH: Peter Harum _HUDBA: David Kollar _HRAJÚ: Peter Kočan, Ivana Kanalošová _MINUTÁŽ: 79 min. _HODNOTENIE: • • •
Katarína Mišíková ( filmová teoretička )
Celý článok: www.filmsk.sk/cislo/nove-cislo-5-2016/recenzia
