V kinách je odvčera nízkorozpočtová slovenská tragikomédia Stanko. Prináša pozoruhodný zážitok.
Bez scenára, bez hercov (teda takmer), zato s hojným využitím skrytej kamery a cudzokrajných reálií. Žáner: road movie, hlavná postava: lúzer zo stredného Slovenska, čo sa pretĺka po talianskych farmách. Už strohý výpočet základných rysov snímky Stanko podáva jasnú správu o tom, že režisér a scenárista Rasťo Boroš sa v rámci svojho celovečerného debutu odvážil namiešať kokteil, aký sa v rámci slovenskej kinematografie dosiaľ nepodával.
Peter Kočan, predstaviteľ ústrednej postavy (a jediný profesionálny herec na pľaci), film považoval za „nezrealizovateľný“ nielen pred, ale aj po nakrútení, a producentka Barbara Harumová Hessová pri snahe získať naň financie neúspešne oslovila desiatky súkromných spoločností. Stanka napokon, tak trochu neočakávane, podporil Audiovizuálny fond, hoci sumou, ktorá ho katapultovala na samú hranu „natočiteľnosti“. Nízkorozpočtovosť však snímke neublížila, skôr naopak. Isté je jedno: balans na hrane sa pre ňu stal príznačný na viacerých rovinách.
Outsider na pláži
Piesok, more, slnečníky, autentické zábery na hlúčiky korpulentných dám v plavkách pri predajcovi náušníc či debatujúcich pánov s bruškom. A do toho sa objavuje Stanko. Na pohľad týpek a povaľač, zjavne nie príliš bystrý a ešte menej sociálne zručný, ako naznačuje hneď prvá scéna.
V postavách filmu (v prvom prípade mladej žene na osuške) vyvoláva znechutenie či pohŕdanie, v divákovi, naopak, súcit, dokonca azda zvláštnu sympatiu, v každom prípade účasť. Inými slovami, na hlavnej postave vám od začiatku až do konca záleží, čo je vzhľadom na náplň filmu – mapovaní vývinu vzťahu dvoch outsiderov – podstatný a pozitívny moment.
Stanko so sebou do snímky hneď od prvej repliky vnáša motív trápnosti, lepšie povedané, skôr pretrvávajúceho balansu na hrane trápnosti, komiky a dojímavosti, a tento podivuhodný výrazový mix sa natrvalo stáva jedným z hlavných pilierov nevšednej, no sugestívnej poetiky filmu.
Dvaja a neukotvení
Príbeh je jednoduchý. Stanko sa v Taliansku pre svoje klamstvá a nedodržané sľuby dostáva na existenčnú hranu a jediným možným záchranným lanom sa pre neho stáva ponuka pofidérneho chlebodarcu Paola. Kvôli nej musí vycestovať nazad na Slovensko, konkrétne do jeho juhostredoslovenskej časti v okolí Poltára, kde prichádza na scénu outsider číslo dva: mladučká Rómka v podaní 14-ročnej Ivany Kanalošovej. Dievčinka (jej meno sa až do konca filmu nedozvie ani divák, ani Stanko) nasadne do jeho starého BMW s dôverou, že ju odvezie za mamou do Francúzska. Paolovo zadanie pre Stanka však ráta s inou destináciou: s Talianskom. A v ňom s cieľom, ktorý zúfalý podvodníček radšej ani nedomýšľa.
Jazda – za vydarenej hudby Davida Kollara, zvuku Lukáša Kasprzyka a kamery Iva Mika sa rozbieha a divák sa stáva svedkom podivuhodných interakcií dvoch radikálne odlišných ľudí, ktorí sa náhodou ocitli v tom istom kokpite auta a každý z nich sa bytostne upína na vlastný cieľ. Napriek tomu ich spája čosi podstatné: okraj spoločnosti, životná neukotvenosť a túžba, hoci neuvedomená, po niečej blízkosti.
Na dreň
Cesta plynie nenútene, na hrane zvláštnej ľahkosti a ťažoby (každá z postáv má na ňu vlastný dôvod), za oknami sa striedajú krajiny, ktoré samy osebe dodávajú filmu nevšednú krásu (len v talianskej časti filmu precestoval štáb vyše 5 000 kilometrov) a v kabínke auta dve bytosti chtiac nechtiac nadväzujú dialóg. Ťažkopádny, s odmlkami, trápnosmiešny, silený.
Ako sme spomínali už na začiatku, snímka sa točila prakticky bez scenára, a teda i dialógy vznikali viac-menej metódou improvizácie, navyše za takmer výlučnej účasti nehercov. A je to na nich poznať. Znejú jednoducho inak a človeku sa môže občas javiť, že ich rozpačitosť či trápnosť sa často ocitá za hranou. Avšak (iste nielen) autorka recenzie ich zároveň považuje za najsilnejšiu zložku filmu. Tvorcom sa totiž vďaka nim darí ohmatávať čosi ťažko uchopiteľné, no veľmi bytostné v rovine ľudskej komunikácie, alebo lepšie povedané, ľudského spolubytia ako takého. Jednoducho, tvorcovia v nich idú poctivo až na dreň a majú odvahu nespoliehať sa pri tom na žiadne osvedčené postupy. A diváka pozývajú s otvorenou mysľou sledovať, čo z toho vypadne.
Tragédia na obzore
Výmena replík však nie je jediný spôsob, akým si postavy k sebe nachádzajú cestu. Občas totiž z auta musia aj vystúpiť – napríklad preto, aby zohnali v niektorom zo slovenských či talianskych mestečiek ďalšie peniaze na jazdu, keďže prostoduchý Stanko svoju peňaženku hneď v úvode odovzdal výmenou za dievča. Scény, ktoré sa v nich odohrávajú, majú okrem prirodzeného posunu deja aj ďalší rozmer. Vďaka prítomnosti skrytej kamery sa totiž tvorcom podarilo zachytiť viacero autentických scén najmä zo slovenských reálií, ktoré sú nepochybnou pridanou hodnotou filmu. Či už ide o divokú hádku medzi partnerským párom, alebo frflanie chlapov na pive.
Dej neodvratne ústi do dramatickejších vôd, na obzore sa črtá tragédia, akých je svet, žiaľ, denne svedkom. Napokon, obe postavy filmu majú predobraz v tých reálnych. Režisér dokonca chvíľu uvažoval o vzniku dokumentu, napokon však od toho ustúpil zo strachu, že by im tým – najmä reálnemu „Stankovi“ – mohol ublížiť.
Predposledná scéna fanúšikom kinematografie možno pripomenie finálny záber z Felliniho Cesty, minimálne je rovnako nabitá srdcervúcou ľútosťou. Tú úplne poslednú vám, prirodzene, neprezradíme a aj jej hodnotenie necháme bez komentára. Isté je, že otázky, ktoré film nastoľuje, si bude musieť divák do veľkej miery zodpovedať sám. Intenzívny emočný zážitok mu však tvorcovia podarujú „zadarmo“.
Zaujímavosti z natáčania:
- Slovenská časť sa nakrúcala v Rimavskej Sobote, Poltári, Lučenci, Hnúšti a v okolí týchto miest.
- Na Slovensku sa nakrúcalo 15 dní, v Taliansku 30 dní.
- Okrem hercov a epizódnych postáv tvorilo štáb len 9 ľudí, ktorí mali okrem svojich profesií rôzne kumulované funkcie.
- Štáb nakrúcal na vlastnú zodpovednosť aj v “meste duchov” L’Aquila alebo Santo Stefano di Sessanio – mestách silno zasiahnutých zemetrasením. Štvrte boli opustené a budovy spevnené skrz naskrz obrovským lešením.
- Jedného rána štáb na parkovisku v Taliansku nenašiel filmové auto, vlečku, ani ťahacie auto. Celú súpravu polícia odtiahla do vyše 100 km vzdialeného mesta. Dôvod: každý utorok doobeda sa na parkovisku organizoval miestny trh.
- Asistenka pre nakrúcanie v Taliansku vedela len po anglicky a po taliansky. Keďže Taliani zväčša komunikovali len v taliančine, celá komunikácia pri nakrúcaní prebiehala zo slovenčiny cez angličtinu do taliančiny a naspäť.
- Vo filme sa hovorí po slovensky, po taliansky, po francúzsky a po anglicky.
- Vo filme vystupujú postavy rôznych národností: Slovák, Talian, Maročan, Juhoafričan, Ukrajinec, Francúz, Angličan.
- Nakrútilo sa 60 hodín materiálu a v priebehu 3 rokov vzniklo viac než 30 verzií strihu filmu.
- Peter Kočan – predstaviteľ hlavnej postavy vo filme rozpráva plynulo po taliansky, v skutočnosti po taliansky vôbec nevie.
- Od obeda približne do 16-tej hodiny nebolo možné v Taliansku nič vybaviť, pretože bola siesta.
Okrem hlavného hrdinu boli všetky ostatné postavy neherci, pričom nikto z účinkujúcich nečítal scenár. Niektoré scény boli dokonca nakrúcané skrytou kamerou. Vďaka tejto koncepcii sa podarilo zaznamenať mnohé neopakovateľné situácie, aj keď o to náročnejšie sme to mali potom v postprodukcii. - Legendárne BMW E12 sa po nakrútení slovenskej časti filmu neopraviteľne pokazilo. Štábu sa podarilo zohnať takmer rovnaké BMW. Aby sa nepokazilo aj to, pri presunoch bolo prevážané na vlečke a štartovalo sa len pri nakrúcaní. Napriek tomu sa aj to pokazilo a žiaden miestny servis nemal k dispozícii potrebné súčiastky na opravu. Nakrúcanie zachránili nadšenci z českého BMW klubu, ktorí pricestovali do Talianska s chýbajúcou súčiastkou.
Autor: Iveta Grznárová
ZDROJ: http://style.hnonline.sk/kultura/597383-recnezia-slovaci-si-trufli-na-road-movie-a-stoji-za-navstevu-kina
