„V živote po niečom túžime, niečo chceme, ale v skutočnosti dostaneme to, čo potrebujeme. A možno ani nevieme, že práve to, čo dostaneme, v skutočnosti naozaj potrebujeme.“ Takto zaujímavo odpovedal na otázku, aké je hlavné posolstvo nového slovenského filmu Stanko jeho režisér Rasťo Boroš, ktorý s ďalšími tromi kolegami osobne uviedol spomínanú snímku v kežmarskom kine Iskra.
Inšpiráciou na vznik tejto tragikomickej road movie bola reálna postava podvodníčka – zlodejíčka, ktorý preflákal svoj život na talianskych farmách. Režisér najprv uvažoval o tom, že o ňom nakrúti dokument, ale napokon sa z toho stal jeho prvý celovečerný hraný film. „Stanko je zároveň aj o elementárnom pute, ktoré si človek s človekom vytvorí, aby s ním vôbec mohol existovať,“ pripomenul R. Boroš a doplnil: „Od začiatku som, aby to bolo čo najcivilnejšie, najprirodzenejšie a aby to nebolo teatrálne, patetické a falošné, chcel do filmu obsadiť nehercov a jedného herca. Málo známeho, ale talentovaného.“
A takým hercom pre režiséra bol práve predstaviteľ hlavnej úlohy Stanka, svojrázny a neprehliadnuteľný Peter Kočan. „Stanko nie je veru žiadny mentálny atlét, no keďže som ho hral a mal som doslova vytvoriť tejto postave charakter, no neboli napísané presné repliky, hľadal som si cestu, ako ho mať rád,“ povedal Kočan a zhodnotil aj spoluprácu s protagonistkou hlavnej dievčenskej postavy – neherečkou Ivanou Kanalošovou: „Ivka nemala herecké skúsenosti, ale vychádzala zo seba, z toho, aká naozaj je. Bola dobrá na prvý- alebo druhýkrát, dávala to hneď, zatiaľ čo ja som chcel scény viackrát opakovať, aby som to mohol zahrať ešte o trochu lepšie či inak.“
Zábery aj skrytou kamerou
Kežmarskí diváci sa mohli osobne pozhovárať i so sympatickou producentkou filmu Barbarou Harumovou Hessovou, ktorej predchádzajúce dva producentské počiny (Comeback, Tak ďaleko, tak blízko) mohli vo filmovom klube Iskra za účasti režisérov vidieť v nedávnej minulosti.
„Zložité na tvorbe Stanka bolo, že sme museli často cestovať. No nielen po Slovensku, ale hlavne v Taliansku. Nemali sme koproducenta, ktorý by nám pobyt v Taliansku „uľahčil“. Museli sme sa presúvať so všetkou technikou a batožinou takmer každý deň, sami sme si vybavovali viaceré povolenia na nakrúcanie,“ skonštatovala producentka a dodala: „Film bol pre nás veľkou výzvou, najmä pre nakrúcanie v zahraničí v nízkorozpočtových podmienkach. A v takej situácii nie je jednoduché vyrobiť ho ani na Slovensku, tak som hrdá na to, že sa nám to podarilo.“
Reálna „výroba“ filmu trvala 45 dní, z toho 15 štáb nakrúcal na Slovensku, 30 dní v Taliansku. Natočených bolo 60 hodín materiálu, ktorého strih trval 3 roky. Celkový proces tvorby filmu od námetu až po jeho premiéru v kine sa dá rátať na štyri roky.
„Režisér si zvolil takú metódu, že nedal protagonistom prečítať scenár a mnohé scény sa nakrúcali i skrytou kamerou, takže viacerí ľudia sa takto náhodou ocitli vo filme, hoci, samozrejme, sme si dodatočne museli vypýtať ich súhlas. Nakrútili sme tak rôzne zaujímavé situácie, ale o to ťažšie to potom bolo v strižni. No myslím si, že sa nám to celkom podarilo,“ zhodnotil strihač Peter Harum, ktorý ako jediný zo štvorice hostí už v našom kine predtým bol. Pred rokom spolu s režisérom Jarom Vojtekom divákom predstavil úspešný dokument Tak ďaleko, tak blízko.
Črep verzus veterán
Nakrúcanie filmu bolo pre samotných tvorcov jedná veľká „road movie“. Veľké peripetie mali napríklad s autom, ktoré hrá v snímke veľmi dôležitú úlohu. To prvé sa im pokazilo natoľko, že ho už na ceste po čarovnej talianskej krajine nemohli použiť. To druhé, takmer identické s pôvodným, ktoré si na inzerát požičali v Čechách, jedného dňa dokonca odtiahli, takže po ňom museli dosť zložito pátrať.
„Najprv sme mali taký starý črep a keď sme dotočili slovenskú časť filmu, v servise v Rimavskej Sobote nám povedali, že to auto odtiaľ už nikdy nevyjde ´po svojich´. Produkcia mala týždeň na to, aby zohnala rovnaké auto. Akoby zázrakom sa to podarilo a druhé auto nám na celý mesiac požičal jeho majiteľ s tým, že do Talianska pôjde s nami. Toto auto však už bol vzácny veterán, no hneď v prvej scéne v Taliansku som mu ho oškrel, takže nadšený určite nebol,“ spomenul si dnes už s úsmevom na tvári na „trable“ s vozidlom filmový Stanko Peter Kočan.
A na záver ešte jeden odkaz pre pracovníkov kina Iskra od pruducentky Barbary Harumovej Hessovej po skončení príjemného filmového večera: „Robíte skvelú prácu a máte veľmi pekné kino. Kežmarskí diváci majú byť na čo hrdí. Bolo nám u vás super, ďakujeme pekne.“
